JA IMIGRANT
V predošlom článku - India vol III. ste sa mohli dočítať o mojom nevydarenom pokuse dostať sa z Indie domov na Slovensko a následnom označením ma za imigranta.
Dnes Vám napíšem čo som robila nasledujúce dni, kde som ich strávila a ako sa vyriešil môj problém v kauze imigrant.
Začnem tým ako som sa vlastne dostala z letiska.
Nemala som Indickú sim-kartu a s mojou slovenskou sa nikam nedalo dovolať. Cítila som sa ako niekde na konci sveta bez všetkých.
Napokon sa mi podarilo skontaktovať s priateľom. V prvom rade som mu oznámila že neviem či mám dostatok kreditu, nech zruší rezerváciu na víkend strávený v hotely v Bratislave a nadiktovala som mu číslo na bookera aby mu oznámil že v Indii ešte pobudnem a či by bol taký zlatý a došiel by po mňa na letisko.
Nejakú hodinku som si ešte poplakávala na lavičke pred letiskom. Potom sa tam zjavil spomínaný Roshko, ktorému moc nebolo do reči a Kejsy, ktorý sa opäť len usmieval, potľapkal ma po pleci a povedal: " Laura, úsmev, svet sa nerúti. To nejak vyriešime."
To boli presne tie slová, ktoré som v tej chvíli potrebovala počuť. Boli dve hodiny ráno a bookeri museli obvolávať čo sa dalo, ohľadom leteniek, právnikov, či ohľadom imigranta v dome.
Ako náhle toto všetko Roshko obvolal, chytil farbu a začal so mnou komunikovať,lepšie napísané si začal zo mňa strieľať: "Laura? Ešte si v siedmom nebi? Pretože na stupnici od 0 po 10 si myslím že si na úrovni mínus 18" a podobne. :D
Ako som prišla na apartmán opäť som sa zvítala s Petrom a Tomasom,ktorým sa hýbali kútiky pier a bolo vidno že na jazyku majú mnoho uštipačných poznámok avšak to si nechali na neskôr.
Poľutovali ma, skritizovali sme system a išla som do mojej prázdnej izby.
Hneď na druhý deň som mala casting, čo ma absolútne netešilo.Ale už ako poďakovanie bookerom za ochotu mi pomôcť, či opätovné uchýlenie ma do agentúry som nepovedala ani slovo. Nasledujúce dni som mala fotenia najmä s fotografkou, ktorá malá rozprávkové meno
"Princy".Práca ma popravde aj celkom tešila, pretože moja myseľ bola naplno zamestnaná.
Popri práci som si odskakovala na imigračný úrad, kde som videla
množstvo ľudí rôznych národnosti, či náboženstiev. Prvý deň, keď som išla na imigračné som si dala záležať na čo najlepšom vzhľade. Šaty po zem, ramená samozrejme zakryté, vlasy vyčesané. Keď som vošla do čakárne medzi ľudí, ktorí už mali čo to na rováši,nechápala som, že práve s týmito ľuďmi, ktorých riešila imigračná polícia, mám byť na jednej lodi.Polonahé deti, turbany na hlavách, problémové správanie.Vôbec som sa nečudovala, že tak na mňa uhrančivo zazerali.
Mala som so sebou právničku, ktorá vyplnila za mňa všetky papierovačky, ale do vyšetrovačky som musela vkročiť sama. Mala som obrovský stres, už len preto či budem vedieť dostatočne administratívnu angličtinu. Nehovoriac o tom, že som ani len nemala tušenie čo ma v nasledujúcej miestnosti vlastne čaká. Všade boli vojaci a všetko bolo prísne kontrolované. Dostala som poradové číslo, posadili ma a povedali že mám čakať až pokým ma nevyzvú. Nasledovalo vypočúvanie u jedného pána, ktorý bol typický Američan.
Bol veľmi sympatický a trpezlivý.
Víza som mala s 12 dňovým prepadnutím a teda nasledovalo vypočúvanie čo som tých posledných 12 dní robila, chceli úplne detaily, akoby som bola nejaký zločinec. Takto som to vravela ešte ďalším desiatim ľuďom.
Napokon povedali, že zrejme to bol len omyl a teda by nemal byť problém ma pustiť z krajiny.
Avšak jednému pánovi sa niečo nezdalo a musela som prísť ďalší deň aj s bookerom.
Napokon uznali, že vážne nie som žiadny zločinec. "Už stačí len vyplniť pár papierov, urobíme nové víza" povedal milo pán s americkým vzhľadom.
Následne ma poslal ešte za jedným pánom, ktorý sedel za vysokým pultom. Mal prísny výraz, arogantne pretočil očami a rukou mi naznačil, že mám ísť k nemu. Hneď ako som pristúpila, pán sa postavil zo stoličky a spoza pultu sa naklonil na mňa.
Začal po mne kričať na celú miestnosť "myslíš si, že keď si modelka si niečo viac? žiadne také, hneď ťa
deportujeme (slovo pre vysťahovanie z krajiny, bez možného návratu späť v budúcnosti) na Slovensko a do Indie a celej Ázie budeš mať už navždy zákaz !" Absolútne som nechápala prečo sa tak nado mnou vyvyšoval,pretože som vôbec nebola arogantná, drzá a ani slovo z úst som predtým nevypustila. Začala som s ním pekne komunikovať, opäť nastalo vypočúvanie. Nakoniec sme sa skámošili. :D
(Milí čitatelia toto je rada odo mňa - komunikácia je tá najdôležitejšia vec.)
Dali mi nové víza s výstupom z krajiny 10. mája, čiže ešte ďalších 8 dní. Najemotívnejšia situácia na imigračnom naskytla, keď tehotná dáma (8.mesiac tehotenstva), černoška chcela opustiť krajinu, ale jej to nepovolili. Nemala sa teda ako dostať domov k svojej rodine a porodiť musela v Indii, hneď ako jej to oznámili sa psychicky zrútila. Začala kričať, revať a smiať sa zároveň. Odviedla ju záchranka.
Posledný deň som bola na prehliadke od rána, robili nám zaujímavé make-upy a účesy.
Po celej tvári a rukách som mala trblietka. Po prehliadke som sa na apartmán dostala zhruba o 22:00 a mala som hodinku na to aby som sa zbalila a najmä aby som zmyla zo seba trblietka. Zrejme by mi neprešiel takýto úlet na letisku. obzvlášť po predošlých problémoch s vízami. :D
Tentokrát som cestou na letisko nepremýšľala nad tým, či som niečo zabudla, alebo ako veľmi mi bude India chýbať/nechýbať. Jedine na čo som myslela bolo či mám pas, papiere potrebné k môjmu výstupu z krajiny a letenku.
Som na letisku, mám obrovský stres. Opäť vysvetľovanie ako je možné že som sa stala imigrantom. Dali mi letenku. Som najšťastnejšia na svete, aj keď som vedela že je to len začiatok toho letiskového bludiska. Ďalej nasledovalo imigračné,kde bolo 6 pultov.
Vybrala som si pult za ktorým sedel najviac sympatický pán a u ktorého sa rad hýbal najrýchlejšie.
"Dobrý deň madam" pozdravil ma pán s príjemným hlasom.
Podala som mu pas, papiere a pán sa len usmial a povedal "šťastný let".
Opäť som zacítila obrovskú radosť. Už len kontrola príručnej batožiny a som takmer na palube. To už nič nie je... príručnú batožinu mi kontrolovala vojačka, ktorá vyzerala až príliš prísne. Čo mi avšak nevadilo, pretože som v batožine nič v podstate nemala.
"Madam, máte tam zapaľovač. Vyberte ho a odovzdajte mi ho."
Vybrala som zapaľovač, ktorý som dostala od priateľovej mamky na narodeniny ako darček. Bol to zlatý zapaľovač.
"Pani,je to zapaľovač na plyn, stačí ak ho z neho vypustíte." Povedala som s kľudom.
Rozhorčená vojačka povedala " v žiadnom prípade Vás s ním na palubu lietadla nepustím!"
" Bol to darček a bez plynu nikomu nemôže ublížiť predsa, tak mi plyn vypustili aj vo Viedni."
Povedala som a hneď na to som si uvedomila, že som na letisku a hádam sa tu ohľadom zapaľovača. Hneď na to som povedala"nechajte si ho, chápem že je to v rámci bezpečnosti....." Do toho mi skočila ešte viac nahnevaná vojačka a povedala " Váš pas, prosím"
"Prosím? Vážne si zoberte ten zapaľovač."
"Váš pas, prosím." Opäť zopakovala vojačka.
Podala som jej pas a ona si začala z neho odpisovať informácie.
Začali sa mi hlavou premietať otázky " Čo ak nepoletím? Kde budem spať? Nemôžem znova zavolať bookerovi, že nič z toho, zas ma nepustili..."
Bojazlivo som sa opýtala "Takže nebudem dnes letieť?"
Vojačka sa na mňa ani len nepozrela a zakrútila hlavou čím vyjadrila "nie".
Skríkla som "niee! To nemôže byť pravda!" Zatočilo sa mi v hlave a odpadla som.
Následne bolo okolo mňa pár ľudí a pýtali sa ma či som v poriadku, postavili ma.
Predo mnou bola opäť tá istá vojačka z ktorej bol zrazu anjel a s úsmevom na tvári povedala "Ja som zle počula otázku,vy poletíte. Len si zapisujem adresu, kam Vám môžem tento zapaľovač poslať."
Cítila som sa akoby mi niekto udrel veľkou železnou tyčou po hlave.
Hlavne som už čakala na lietadlo a to ma nesmierne tešilo.
V poriadku som došla na Slovensko, kde som si ako prvé vychutnávala čerstvý vzduch.
Toto bol môj výlet v Indii. Nazvala by som to aj určitou životnou lekciou. Po takomto výlete si začnete vážiť veci ktoré sú pre Vás samozrejmosťou, ako napríklad voda, jedlo, mäkká posteľ, rodina...
ĎAKUJEM krásne za Vašu pozornosť! :)
Už čoskoro budete môcť vidieť na mojom blogu môj prvý look. :)
JA IMIGRANT V predošlom článku - India vol III. ste sa mohli dočítať o mojom nevydarenom pokuse dostať sa z Indie domov na Slovensko a ná...
a Vy si chcete opäť zasúťažiť, napíšte mi koment s odpoveďou na otázku: Ako trávite čas v prírode? Súťažíte o kabelku so sloníkom 
Teraz už nezostáva nič iné, len sa rozlúčiť a zasúťažiť si.
