Bonjour!

Mesto, v ktorom naberá kvalitné tesnenie okien na zmysle. Mesto, v ktorom uvidíte niečo špeciálne, len ak odlepíte oči od mapky metra. Mesto, ktoré Vás pohltí pestrosťou, históriou, vôňami a umením.

A teraz si za slovíčko mesto doplňte len jedno. PARÍŽ.

V tomto špeciály Vás nevezmem na Eifelovku ani do muzea Louvre (Veď Eifela by som aj tak nestretla a Mona Lisa od Da Vinciho je len napodobenina na sádrokartónovej stene). Neuvidíte ani či som v metre sedela vedľa černocha, číňana, bezdomovca či poslanca francúzskeho parlamentu (hoci všetky tieto možností sa Vám môžu prihodiť) Ja Vám dnes ukážem, ako si Paríž užiť na miestach, ktoré majú zmysel.

Paríž je vojnová zóna od momentu kedy výjdete z hotela, až po návrat doň. Je to nekonečný rad budov zachádzajúc za obzor. Križovatky s nie štyrmi možnosťami smeru, ale aspoň s desiatimi rôznymi možnosťami stratiť sa v zabudnutej uličke. A práve tam Vás vezmem. Paríž nie je vyhliadková jazda autobusom, ale pešia prechádzka na mnou milovaný Montmartre. (Veď viete, keď ste si mali čas pozrieť si film Amelia z Montmartre)  

Vystúpte z metra a vyberte sa smerom nahor. Je jedno z ktorej strany. Všade s istotou nájdete krásne kaviarničky a dizajnérske butiky. Do niekoľkých som zavítala a videla som módne kúsky, ktoré si získali môj záujem. Šľapajte a kráčajte, hore a hore a behom pár minút ste tam. Krásna kaplnka týčiaca sa nad mestom, ľudia s pivkom v ruke, migranti s eifelovkami v ruke a umelci, ktorí predvádzajú nevídané kúsky so štetcami, loptami a hudobnými nástrojmi. Pripojila som sa k nim aj ja s priateľmi, bez ktorých by návšteva Paríža nebolo to pravé orechové. Vytiahli sme reproduktor, ktorý chŕlil hity od nesmrteľnej Edit Piaf, rozvalili sa na schody a užívali si slobodu.