ODLET

Ciaoo! :)

Dnes Vám prinášam článok tretej o mojom živote v Indií.
V predchádzajúcom članku som Vám opísala prvý džob v Indii, sviatok Holí, ale aj adrenalín  v Indických uliciach.
Dnes Vám napíšem, prečo som si predĺžila pobyt o 10 dní v Indii.
„Nemôžem tomu uveriť! Skutočne odlietam? To je snáď sen!"
Skáčem a výskam v obývačke kde sme pred tým trávili spolu čas. Obíjmem Petra a Tomáša s tým, že sa čoskoro vidíme na Slovensku. Celá sa klepem od šťastia „ Roshan nemôžem tomu uveriť! Ja skutočne odlietam.“ Bol to môj booker ktorý sa usmieval pri slovách „Laura rýchlo mi podaj kufor, nestihneme let!“
Stojíme vo výťahu.Pri pohľade na mňa sa Roshan usmial „ Laura vidím že si v siedmom nebi.“
Nastúpim do auta a plne si uvedomujem, že je to posledná tak veľmi šialená jazda po indických cestách. Premýšľam či som nič nezabudla keďže sa tu zrejme tak skoro nevrátim, ak vôbec. Po čase premýšľania si uvedomím, že mi to je vlastne jedno znova som sa začala usmievať .
Moja posledná cesta, keď sa spätne na to pozriem...možno mi to aj začne chýbať. Ten každodenný boj o život už len keď idem do obchodíku vzdialeného 100m. Neustále frfľanie na čumiacích ľudí, ktoré Vás rýchlo omrzí  či utekanie pred sfetovanými  deväť ročnými deťmi. „Laura vidím že už nie si v siedmom nebi ale minimálne v osemnástom.“ Skočil mi do premýšľania Roshko. Nezmohla som sa na odpoveď, slzy šťastia za domovom sa vo mne hromadili čím ďalej tým viac. „ A sme tu Laura“ usmial sa Kejsy, booker ktorý bol večne pozitívne naladený. Vystúpila som z auta a naposledy objala Roshana so slzami v očiach „ ďakujem Roshan za všetko ,neverím ale prežila som“ taktiež objímem Kejsyho „ Laura bol to krásny čas strávený s tebou, buď aj naďalej tak vysmiatá.“
„Budem, sľubujem.“ S týmito slovami som ich opustila.



„Vitajte madam, gate č.1.“  Privítal ma ozbrojený policajt so sympatickým výrazom tváre. „Poprosím vašu letenku a pas madam.“
Klepajúc sa začínam hľadať pas, chvíľku mi to trvá. Po pár minútach podám pas aj letenku príjemne usmievajúcemu sa pánovi. Ten skontroluje letenku, fotku na páse a víza. Po pár sekundách opäť prehovorí  "vitajte na palube“ . Opäť sa mi vyčarí úsmev na tvári, pozorujem ceduľu s odletmi- Viedeň GATE L. Približujem sa k cielenému stanovisku kde vidím moju leteckú spoločnosť.
„Dobrý večer madam, kam cestujete?  Podľa Vášho výrazu tváre predpokladám že do raja.“ Povedala dáma stojaca za vysokým pultom. „Áno, do raja.“ Odpovedala som, keď mi v tom vyšla slza z oka. „ Idem do Viedne a odtiaľ na milované Slovensko. Za rodinou, za priateľom, jedlom, mäkkou posteľou, za bezpečím.“
Dáma za pultom sa zasmiala so slovami “poprosím Váš pas a letenku“
Chvíľu kontrolovala či je všetko v poriadku „moment, moment, moment“ vtedy nastala u mňa panika, celá som sa roztriasla“ čo sa deje? Nejaký problém?“
„Dávid“ skríkla na pána stojaceho neďaleko.
Ďalej nasledoval rozhovor v Indickom jazyku  a ja som len nechápajuc stála a rozmýšľala o čom asi tak môžu rozprávať, nikdy pred tým na kontrolu môjho pasu nebolo potrebných toľko ľudí.
„Madam, Vaše víza sú neplatné. Vypršala Vám dĺžka platnosti.“ Povedal veľmi súcitne Dávid.
Zmätene som vyhŕkla: „čo to znamená?! Nebudem letieť?! Čo sa deje, čo teraz?!
Dávid: „to neviem určite, všetko zistíme za chvíľu. Prosím poďte so mnou.“
Začala som ho nasledovať a ešte viac zmätená som kládla otázky:“ prečo? Ako je to možné? Ja tomu neverím! Ja musím odletieť! Však odletím?!
A nasledoval kútik s imigračným okienkom. Dávid komunikoval po indicky a teda som netušila o čo sa jedná. Následne mi podal pas so slovami „je mi ľúto“.
„Niee!!“ neveriacky som skríkla „ to akože nepoletííím?!“ a Dávid sa opäť súcitne pozrel na mňa a len pokrútil hlavou vyjadrujúc týmto gestom jasné NIE.
V tom momente mi spadla príručná batožina z pravej ruky a z ľavej mi spadla taška s notebookom.
Nevedela som stáť na nohách Dávid ma len pridržiaval a snažil sa ma ukľudniť  so slovami že všetko bude v poriadku.
„Nie Dávid, nič nebude v poriadku! Na tento deň čakám dva mesiace. Ja chcem ísť domov. Dávid vyrieš to prosím.“ Absolútne som netušila kto je ten pán zvaný Dávid,ale verila som, že môj vtedajší osud bol v jeho rukách.
Žiaľ môj problém nevyriešil, len ma odprevadil pred letisko. Sadla som si na lavičku, slzila a neveriacky som sa pozerala na pánov v uniformách držiacích v rukách samopaly, ktorí sa okolo mňa prechádzali. V hlave som si opakovala "Laura si imigrant".


A hľa moja fotka z pred letiska,
na ktorej vyzerám ako bezdomovec prosiaci o almužnu.
Čo v tej chvíli som ním aj v podstate bola.










Chcete vedieť kde som strávila posledné dni?
Skúste hádať v komentároch. ;)
Viac v článku India vol. VI